loader-logo

UČITEĽOM 5: Dá sa naučiť nemať od druhých očakávania? Ak áno, ako?

Očakávania sú dôležitou súčasťou nášho života. Súvisia s prirodzenosťou človeka a s tým, že dokáže žiť „len s pohľadom upreným do budúcnosti.“, ako to zdôraznil V. Frankl. Práve to mu môže pomôcť v krízach života najviac.

„Naučená bezmocnosť“ vs. „naučený optimizmus“

Téme očakávaní sa v istom zmysle venoval psychológ Martin Seligman vo svojich experimentoch:

Psy boli umiestnení v debnách, kde dostávali z podlahy elektrické šoky. „Sediaca skupina“ psov mala dostávať šoky, ktoré prestanú, keď zvieratá zostanú na 5 sekúnd nehybne sedieť. Mohli šoky ovládať teda tým, že budú sedieť a aj to veľmi rýchlo zistili.  Druhá, tzv. „pripútaná skupina“, dostávala šok v rovnakej chvíli ako sediaca skupina, ale nemohla ho nijako ovplyvniť. Elektrina sa vypla, len keď psy v sediacej skupine zostali nehybne sedieť. Táto skupina po márnych pokusoch o únik nakoniec reagovala rezignáciou a len ležala. Druhou časťou experimentu bolo prenesenie všetkých psov do pokusných debien, kde sa mohli naučiť pred šokmi utiecť preskočením priehradky. Keď sa „sediaca skupina“ dostala do priehradkovej časti, najprv niekoľko sekúnd ostala sedieť a čakala, že sa šoky vypnú. Pretože sa to nestalo, psy chvíľu poskakovali a snažili sa prísť na iný pasívny prístup vypnutia elektriny. Čoskoro im došlo, že to nepôjde a okamžite preskočili priehradku. Väčšina psov z „pripútanej skupiny“ však zostala jednoducho ležať, aj keď mali záchranu na dosah. Seligman hovorí o tzv. „naučenej bezmocnosti“. Zvieratá po predchádzajúcej skúsenosti jednoducho očakávali, že ich činy nebudú mať ani teraz žiadny účinok. Akonáhle sa u nich toto očakávanie vytvorilo, už nič nepodnikali. Ostali pasívne, pretože sa naučili, že nemá zmysel sa snažiť. V tomto prípade ide vlastne o apatickú stratu všetkých očakávaní.

Seligman sa spolu so svojím tímom snažil zistiť, či sa dá takú bezmocnosť vyliečiť. Vzali teda skupinu „bezmocných“ psov a ťahali tých zúfalcov v pokusných debnách z jednej strany priehradky na druhú, až kým sa nezačali pohybovať sami od seba a nezistili, že ich správanie má nejaký účinok. Akonáhle na to prišli, liečba bola stopercentne spoľahlivá a mala stály efekt. Výskumníci objavili tzv. fenomén „imunizácie“: ak sa vopred naučíte, že na vašej reakcii záleží, už bezmocnosti nepodľahnete. Dokonca objavili, že ak sa to naučili už šteniatka, boli proti bezmocnosti akoby očkované na celý život.

Tento experiment nám veľa hovorí o dôležitosti našich očakávaní a o tom, aké vlastne sú. Môžeme si ich nastaviť a zamerať sa na „naučený optimizmus“, o ktorom v rovnomennej knihe píše už spomínaný zakladateľ pozitívnej psychológie M. Seligman. Uskutočnil mnoho výskumov a pozorovaní, ktorými podložil svoje tvrdenia, že optimisti sú v škole, pri práci aj v športe úspešnejší, zdravší a žijú dlhšie ako pesimisti. Preto môže byť mimoriadne prínosné nastaviť svoje očakávania tým pozitívnym a optimistickejším smerom, primeraným realite a aktuálnej situácii.

Primeranosť realite

Očakávania sú teda pre život nevyhnutné a veľmi osožné, ale len ak sú primerané. Pre človeka je prirodzené a blahodarné, ak objaví nejaké svetlé body, ktoré mu dovoľujú na niečo sa tešiť a vkladať svoje nádeje do druhých. Sú určitým zdrojom energie a dodávajú nám sily. Je dôležité, aby neboli nadmerné, ale ani primalé. Či už ide o očakávania od seba alebo od ostatných. Akonáhle totiž vybočia zo zdravej strednej cesty, stanú sa pre nás okovami a my sa ocitneme v zajatí, z ktorého je ťažké uniknúť. Musíme sa naučiť hľadať primeranosť vo všetkom a tak aj v našich očakávaniach. Hľadať spôsob, ako seba samých vytrénovať, aby naše hodnotenia boli primerané realite, požiadavkám okolia, individuálnym odchýlkam a jedinečnosti ľudí a prostredia okolo nás.

Príklad

Je napríklad rozdiel očakávať vysokú sebakontrolu od dospelého a iné od malého školáčika, dodanie materiálov od študentov načas, ak presne stanovíme pravidlá a iné, keď v tom máme sami zmätok a naše požiadavky vyznievajú nejednoznačne. Iné je očakávať excelentnú odpoveď alebo prezentáciu pred triedou od extroverta zo stabilného podporujúceho rodinného prostredia, iné od introverta so slabším zázemím v rodine, ktorý trpí úzkosťou alebo sa zajakáva.

Na to, aby sme boli schopní mať primerané očakávania, je potrebné byť otvoreným, vnímavým, zaujímať sa, získavať informácie, neupadnúť do tunelového videnia, nepodľahnúť predsudkom ani škatuľkovaniu. Dá sa to naučiť, ale nie v jednom momente ako prelomový čin. Vyžaduje si to vytrvalé úsilie pozostávajúce z drobných, ale konzistentných krokov. 

Byť zvedavý a jasne formulovať

Na začiatok je dobré si uvedomiť, aké očakávania máme a podrobiť ich kontrole primeranosti. Ako učitelia môžeme mať napr. očakávania vzhľadom na pohlavie, status, vek a pod. našich žiakov, kolegov, nadriadených… Vždy je dobré si ich revidovať a klásť si otázky, či máme dostatok informácií, či nám niečo neuniklo a tak zisťovať, kde je vlastne problém, ak sa nám očakávania neplnia. Ide vlastne o tréning sebareflexie. Ak som sklamaný, pýtať sa napr.:

„Prečo to cítim? Čo za tým je? Čo to mohlo spôsobiť? Neboli moje požiadavky prehnané? Formuloval som ich dostatočne jasne a v predstihu? Vzal som do úvahy všetko podstatné?

Vyhnime sa odsudzovaniu a rýchlym súdom. Buďme radšej zvedaví a pýtajme sa.

Príklad

Zamestnávateľ, ktorý by odsúdil a znemožnil zamestnanca pre jeho neskoré príchody bez toho, aby sa ho najprv opýtal, čo je vlastne vo veci, by napríklad nezistil, že podriadený má ťažko chorú manželku a náročnú situáciu v rodine. Ale ak sa opýta, zistí dôležité skutočnosti na základe ktorých bude môcť upraviť podmienky, podporiť prácu inak skvelého zamestnanca adaptáciou na aktuálnu situáciu v jeho rodine.

Vyjsť v ústrety a vyjasniť si očakávania, ako aj možnosti ich naplnenia na oboch stranách je cestou k budovaniu väčšej dôvery a k posilneniu pocitu bezpečia na pracovisku, či v škole. Komunikácia a jasná formulácia je v tomto zmysle mimoriadne zásadná. Ak moje očakávania nikomu nepoviem, jasne ich nevyslovím, len si ich pomyslím a čakám, že druhí sa všetko dovtípia, chyba je na mojej strane. Takáto hra „hádaj na čo myslím“ sa vôbec nevypláca. Očakávania máme formulovať tak, aby sme si boli istí, že ich adresáti pochopia. Je potrebné pýtať si spätnú väzbu, či boli stanovené požiadavky pre účastníkov zrozumiteľné. Do úvahy berme aj faktor obáv, strachu alebo prílišnej úcty k autorite.

Príklad

Žiaci nám napríklad môžu povedať, že rozumejú, ale v skutočnosti nemajú ani tušenie o čo ide, no boja sa  priznať. Často sa dokonca stáva, že aj keď sa nájde nejaký odvážlivec, ktorý sa prizná, že nechápe, čaká ho spŕška ponižujúcich slov o tom, ako môže byť taký hlúpy. Vyvolanie pred tabuľu a doslova pranier pred triedou by v tomto prípade boli jasným odkazom pre všetkých ostatných, aby sa už nikdy nikto neozýval a hlavne sa nič nepýtal. Zamestnanec sa zasa môže hanbiť povedať, že niečo nechápe z obavy o stratu dôvery v jeho schopnosti, či o stratu zamestnania.

Je preto prínosné hľadať cesty, ktorými si veci overíme bez zbytočného nátlaku či stresovania. Povzbudzovať k úprimnosti, oceniť otvorenosť, vyzdvihnúť odvahu pýtať sa. Je to cesta malých krokov povzbudenia, ktorej sa my učitelia musíme učiť aj preto, aby sme boli príkladom pre žiakov. Snažme sa nebyť príliš egocentrickými a urážlivými. Nechápme otázky alebo nepochopenie študentov ako útok na našu osobu, či profesionalitu. Zamerajme sa na podstatu a vecnosť problému. Diskutujme a snažme sa veci zjednodušovať a nie komplikovať. Vyžaduje si to aj schopnosť istého nadhľadu a odosobnenia.

Prispôsobiť sa aktuálnej situácii

Zásadným faktorom, ktorý sa týka očakávaní je aj aktuálna situácia. Je rozdiel, kedy a kde sa veci dejú. Prispôsobenie sa aktuálnemu stavu nám ešte viac rezonuje v tejto dobe.  Ako poznačená kovidom nás učí, že v hre môže byť častokrát množstvo faktorov, ktoré si neuvedomujeme. Mnohí z nás zistili, že deti žijú niekedy vo veľmi náročných životných podmienkach. Okolnosti nám pripomínajú, že nielenže nemáme mať prehnané očakávania, ale že máme trošku zľaviť aj z tých, ktoré sú štandardné, fungujú a sú opodstatnené v „normálnej“ nekrízovej dobe. Tlak, ktorý v kríze zažívame, je nadmerný a preto musíme šetriť sily – naše, našich blízkych aj našich detí a študentov. Vysoké očakávania v krízovej dobe môžu smerovať ku kolapsu. V týchto podmienkach je častokrát lepšie mať nižšie očakávania a nároky, byť tolerantnejší, zhovievavejší a ľahšie odpúšťať. Menej kritizovať a viac povzbudzovať. Všetci potrebujeme regenerovať a posilniť naše duševné zdravie. Nejde určite o znižovanie kvality výuky. Naopak, môžeme ju ešte zvýšiť uplatňovaním empatickejšieho prístupu, tvorivými aktivitami, hľadaním nových možností, väčšou otvorenosťou, prejaveným záujmom o žiaka. Možno sa nám síce niektoré dvere zatvorili a my – príliš fixovaní na tento jeden vstup, sme rozčarovaní, demotivovaní a nahnevaní. No je vysoko pravdepodobné, že mnohé ďalšie dvere sa nám naopak otvorili a ešte aj otvoria. Možno aj viaceré naraz, len je dôležité byť vnímavým.

Príklad

O tom ako sa jedny dvere zatvoria a iné otvoria vieme svoje aj na našej fakulte, kde pôsobím. Študenti počas lockdownu síce nemohli absolvovať prednášky zo psychológie prezenčne, ale otvorila sa nám nová možnosť nahrávať zvukové záznamy. Študenti si tak mohli prednášky vypočuť v ľubovoľnom čase, napr. aj pri prechádzke v prírode alebo počas umývania riadov. Roztrúsení po celom Slovensku mohli tiež plniť praktické úlohy priamo v mieste bydliska a prezentovať ich počas seminárov online. Tým sme ich príspevky zaktualizovali a priblížili viac realite života. Mnohí využili aj príležitosť zapojiť do zadaní aj ich rodiny, čo prinieslo mnoho pozitívneho. Keďže sme naše očakávania prispôsobili daným okolnostiam, neboli sme sklamaní, ale povzbudení do ďalšej činnosti.

Prílišné očakávania od práce

Často počuť, aké majú mladí absolventi očakávania. Vysnívaný „džob“ im má poskytnúť uspokojenie, minimálnu námahu, sebarealizáciu, dostatok voľného času, výborný plat a množstvo benefitov. Čakajú, že sa za krátky čas po ich nástupe ukáže jedinečný dopad, ktorý má ich práca na zvýšenie kvality života, fungovanie firmy a snáď i v širšom meradle na celú spoločnosť. Ak sa to nedeje, sú sklamaní, rozčarovaní, demotivovaní a dávajú výpoveď. Simon Sinek, psychológ, ktorý sa zvlášť venuje poradenstvu mladých, spomína prípady rozhovorov s nimi, kedy s údivom zisťuje, že odchádzajú z práce po pár týždňoch s dezilúziou v hlase, keďže necítia, žeby ich práca mala nejaký vplyv či účinok. To sa však nedá zistiť v krátkom časovom horizonte. Nedá sa hovoriť o týždňoch, niekedy ani mesiacoch. Často sú potrebné celé roky, aby naša práca mala nejaký dosah a priniesla viditeľné ovocie našich snáh. Očakávania – v tomto prípade nereálne – zahatia cestu k úspechu. Možno sa to nestáva len mladým, ale kríza nesplnených očakávaní zasiahne aj učiteľov s viacročnou praxou, ktorí sú už unavení každodennými bojmi a zmarenými snahami. Na jednej strane to jednoducho patrí k životu –  túžiť, aby naša práca mala zmysel a prinášala úžitok. A tak to má byť. Pracovisko by skutočne malo človeku poskytovať možnosť rásť, učiť sa, zdokonaľovať sa, byť v bezpečí a cítiť záujem a podporu od nadriadených a kolegov. Je prirodzené to očakávať a robiť kroky smerom k udržaniu dobrého a k zlepšeniu nefungujúceho. Hľadať cesty a možnosti, nepodliehať „bezmocnosti“. Problém môže nastať vtedy, ak niekto očakáva, že mu bude pracovné prostredie napĺňať potreby, ktoré nezažíva doma, v rodine alebo v partnerskom vzťahu – starostlivosť, vzťah, emocionálnu podporu. Nikto nie je povinný vám niečo takéto v práci zabezpečovať. Psychológ D. Fontana dôrazne radí, že uspokojovanie našich potrieb podpory a emocionálneho útočišťa by sme si mali zaistiť jednoznačne mimo práce. Je dôležité chrániť si svoje zranenia, citlivé miesta a intimitu pred pracoviskom, ktoré nie je primárne určené na ich liečenie ani uzdravovanie. Zrelosť spočíva aj v tom, že si to dokážeme uvedomiť a neočakávame od slona, že nerozbije porcelán.

Stručné zhrnutie

Dá sa teda naučiť nemať od druhých očakávania? Dá, ale neosoží to. Očakávania vylepšujú náš život a robia ho znesiteľnejším, ak sú primerané realite, okolnostiam a jedinečným podmienkam danej situácie, v ktorej sa nachádzame. Ak sú prehnané, alebo žiadne, vedú k sklamaniam, nešťastiu alebo tragickej rezignácii a strate zmyslu života. Je dôležité ich formulovať. Nečakať, že si druhí domyslia, čo majú urobiť. Uvedomiť si, že väčšina obyvateľstva nemá skúsenosti s čítaním myšlienok. J Preto je potrebné jasne, jednoducho a zrozumiteľne komunikovať svoje požiadavky a taktiež si pýtať spätnú väzbu a konštruktívne na ňu reagovať. Nastaviť sa pozitívnym smerom v zmysle naučeného optimizmu, ktorý vedie k posilneniu odolnosti a schopnosti zvládať stres. Nestavať sa do pasívnej role obete okolností, ale proaktívne prispievať k hľadaniu nových a tvorivých riešení. Neočakávať, že práca nám naplní naše potreby emocionálnej podpory alebo že nám poskytne náplasť na všetky naše rany, ale pevne si stanoviť svoje priority a zázemie sa snažiť budovať v rodine.

Zdroje:

  1. Viktor Frankl. Hľadanie zmyslu života. Napriek všetkému povedať životu áno. 2011.
  2. Martin E. P. Seligman. Naučený optimizmus. Jak změnit své myšlení a život. 2013.
  3. David Fontana. Stres v práci a životě. (Jak ho pochopit a jak ho zvládat) 2016.
  4. Henry Cloud a John Townsend. Hranice. Kde jsou zdravé meze ve vztazích a v osobním životě? 1998.
  5. Simon Sinek. The millennnial question. 2016. Dostupné na internete:  https://www.youtube.com/watch?v=vudaAYx2IcE&ab_channel=SimonSinek

Sériu UČITEĽOM pripravujeme v spolupráci so psychologičkou Mgr. Jarmilou Blahovou z MTF STU, ktorá odpovedá na otázky od učiteľov týkajúce sa duševného zdravia, časového manažmentu či osobného života učiteľa. Vaše otázky môžete posielať na adresu info@lifestarter.sk, predmet “Učiteľom“.

Mgr. Jarmila Blahová

Som mama troch detí, manželka nožiara s 20 ročnou praxou v IT, vysokoškolská pegagogička pôsobiaca v Trnave… Na pedagogickej fakulte v Bratislave som vyštudovala odbor psychológia a anglický jazyk,  na RKCMBF UK teológiu a etiku. V mojej 20 ročnej praxi som si prešla od vyučovania na základnej škole, cez strednú, jazykovú až po vysokú. Práca s deťmi rôzneho veku ma vždy veľmi napĺňala, no najviac som sa našla v práci s dospelými. Mojím súčasným zameraním je hlavne psychológia, duševná hygiena a anglický jazyk. Popri práci sa venujem výskumu psychickej pracovnej záťaže, píšem články, maľujem puzdierka na nože :), nahrávam podcasty pre študentov alebo sa venujem záhradke. Mojou radosťou sú moje deti, manžel a krásy prírody, ktorá je pre mňa zdrojom veľkej inšpirácie. Veľmi rada čítam a medzi autorov, z ktorých aj najviac čerpám, patrí najmä Viktor Frankl, Daniel Goleman, Daniel Pink, Jaro Křivohlavý, Martin Seligman alebo Dalibor Špok.

Facebook Notice for EU! You need to login to view and post FB Comments!

0 Points